Tatranská šelma – ULTRA 2016 – report Dalibora Nedelku

Je piatok tesne pred jedenástou večer a po dlhej ceste dorážame ku škole v Ždiari. Aj napriek neskoršiemu príchodu si vravím, že by som sa rád stihol odprezentovať ešte dnes. Nerád si túto povinnosť nechávam na posledné chvíle pred štartom. Paráda, duch pretekov žil v plnom prúde a všetko sme stihli. Dokonca sa ten duch aj podelil o nejakú sladkú hrušku (tekutú).

Skorý sobotný budík nastavil režim na celý deň – začať rezko a postupne pridávať. Raňajky, pobrať predom nachystané veci a hybaj do Ždiaru. Parkujem pred školou, kde sa to už hemží pretekármi a organizátormi ako v úli. Čas beží rýchlo. Teplé zvršky so smutným pohľadom nechávam v aute a presúvam sa do autobusu. Dohodnuté autobusy prevážajú pretekárov na miesto štartu, čo je bývalá Ťatliakova chata (Tri Studničky). Pomer dĺžky trvania cesty a objem môjho mechúra bol ďaleko v môj neprospech, ale zvládol som to.

V kľudnom rozpoložení čakám na štartový výstrel a asi pol hodinu čakania si skracujem debatami s inými bežcami, rozbehaním sa a vôbec. Popritom celom vystávaní si začínam uvedomovať, že sa mi veľmi pretekať nechce a radšej by som ešte oddychoval. Po MF50 a VF50 je Šelma môj tretí ťažký beh v priebehu ani nie dvoch mesiacov a únava sa hromadí. Aj napriek týmto pocitom nechcem poľaviť z cieľa / cieľov, ktoré som si stanovil. Dobehnúť živý a zdravý, v prvej desiatke a pod sedem hodín. Premýšľam, ako to urobiť? Dôležité pre mňa bude neprepáliť začiatok a ísť rozumné tempo. Ako kľúčové úseky na posun v poradí som si zvolil klesanie na Sliezsky dom, zbeh Svišťovkou a samozrejme zbeh zo Širokého sedla.

Čakanie je na konci, Matúš nám dáva posledné rady, 3-2-1 a ide sa. V úvode je chodník úzky a tak zrýchlim, aby ma balík neuzavrel, a aby som zbytočne nestrácal hneď na začiatku. Prvá, nazvime to etapa, sa ťahá od štartu po Štrbské pleso. Väčšinou bežíme po širokom chodníku v miernom stúpaní, po ktorom nasleduje oddychové klesanie ku plesu. Hneď po štarte cítim, že sa mi nejde dobre. Tepy neviem dostať pod kontrolu, nohy sú „tupé“ a nechce sa im. Vedúca skupinka mi odchádza do ranného oparu. Asi po 48 minútach sa ocitám na Štrbskom plese. Tu sa nachádza prvá občerstvovačka a niektorí bežci ju nevyužívajú a valia to ďalej. Ja si plním obidve fľaše svojim jonťákom a pokračujem smerom na Popradské.

14102937_1728761444041240_5382058360231746948_o
Lukáš Budínský, sportovni-fotografie.cz

Počkaj, počkaj! Prečo je na mojom chodníku modrá značka? Jasné, nedávam pozor a rozbehnem sa okolo plesa opačným smerom, typické. Našťastie to rýchlo zbadám a vraciam sa späť na červenú. Notoricky známy chodník na Popradské pleso je už plný turistov, a pre nás sa teda začína uhýbaco-predbiehacia jazda. Miestami sa človeku až rozum zastavuje, keď vidí správanie ľudí na chodníkoch. Príchodom pod Ostrvu sa nálada v pelotóne ukľudnila. Toto stúpanie vzbudzuje veľký rešpekt, a tak som naň nastúpil s rozvahou. Uvedomil som si, že sa mi začína ísť už očosi lepšie a dokonca predbieham viacerých bežcov. Hore do sedla som vyšiel, ani som sa nenazdal a pocity sa obracajú na pretekové. Ďalej za sedlom sa ešte máličko stúpa, ale potom sa magistrála láme a postupne klesá až na Sliezsky dom. V tejto časti pretekov sa cítim už ozaj dobre a po skalnatom chodníku pridávam. Cestou na druhú občerstvovačku ešte pár bežcov predbehnem a na Sliezsky dom prichádzam v skupinke ďalších troch pretekárov. V rýchlosti zjem nejaké gély, dopĺňam vodu, beriem radler a ide sa ďalej.

Úsek zo Sliezskeho na Hrebienok bol pomerne krátky a rýchly. Prešiel som ho za zhruba 40 minút. Vedel som, že ďalší úsek bude náročný čo do dĺžky aj do prevýšenia, a preto som vypil toľko vody, čo sa vošlo. Z opisu by sa mohlo zdať, že toto bola jednoduchá časť, ale celkom som sa tu vytrápil. Nejak som nevedel nájsť spoločnú reč s chodníkom a skalami na ňom. Miestami som dosť spomalil a bojoval v technických častiach. Keď som pred sebou zazrel lesy Hrebienka, tak som si vydýchol. Opäť si naberám vodu a rýchlo sa pracem ďalej.

Nasledujúci úsek sa tiahne z Hrebienka cez Skalnaté pleso na Svištovku, a končí na Brnčalke (ch. pri Zelenom plese). Stúpanie začína v podstate už od Hrebienka a širokou magistrálou prichádzame na Skalnaté. Takisto ako chodník zo Štrbského na Popradské, aj táto časť bola preľudnená a pretekári museli byť obozretní a mať pevné nervy. Povedal by som, že v tejto časti pretekov bola únava citeľná a človek už mal obraz o svojom umiestnení. V sobotu bol krásny letný deň a asi netreba veľa písať o tom, ako vie slnko na chodníku piecť. No na Skalnatom som sa potešil, lebo som zbadal, že Svištovka je v oblakoch a tieň spolu s nárastom výšky znamená pokles teploty. Veruže aj poklesla, no nebolo veľa času si chládok užiť, bolo treba „búchať“ dole kopcom. Zbeh dole k Zelenému plesu hodnotím ako veľmi nepríjemný a s prihliadnutím na množstvo turistov aj nebezpečný. Nedalo sa mi bezhlavo sa rútiť dolu, lebo hrozilo, že by som zhodil nejakú skalu dole svahom a niekoho by nižšie prizabila. A tak som rozumne a trpezlivo zbehol dole, natiahol nohy po peknom chodníku v doline a bol som na chate. Partia na kontrole mi vraví, že uzatváram prvú desiatku a ja im zas vravím, že paráda. Opäť si beriem radler, dopĺňam, čo sa dá a hurá na posledný úsek.

skuska

Stúpanie do Kopského sedla išlo celkom v pohode. Chodník je pekný, turistov málo, počasie parádne a do Ždiaru je to „už len“ cez kopec. Som niekoľko desiatok metrov pod Širokým sedlom, pred sebou nevidím nikoho, za sebou tiež a únava je už riadna. Hore v sedle si vravím, že som síce desiaty, ale nemám tušenia koľko mi to bude trvať do cieľa, a či to dám pod sedem hodín. Na hodinkách mám niečo málo cez 6 hodín a v batohu ešte 2 gély. Snažím sa zmobilizovať sily, cuckám si gél a na cestu dole kopnem do vrtule. Po nejakom čase zbehu vidím pred sebou pretekára, ktorý zostupuje citeľne pomalšie ako ja. Prehodíme pár slov a idem si ďalej svoje. Tento úsek mi veľmi sadol a je to presne taký typ zbehu, kde viem dobre pritlačiť na pílu. Asi kilometer pred vybehnutím z lesa som zazrel pred sebou moje podporné družstvo a ešte jedného bežca. Cucol som aj posledný gél a vystupňoval tempo ešte viac. Stretli sme sa už v doline na asfalte a po rovinke som nastúpil, čo znamenalo moje konečné 8 miesto. Nevedel som, koľko presne je ešte do cieľa, a tak som bol trochu nervózny, ale za zákrutou sa vynoril Ďuri so psíkom a vraví mi, že to mám presne 600 metrov. Obzerám sa za seba, chalana nevidím a šťastný pretínam cieľovú pásku.

S konečným výsledkom som úplne spokojný (8. miesto, 6h 53 min.), a keď zvážim únavu a tempo z prvých 2 hodín, tak môžem oslavovať. Preteky boli zorganizované na vysokej úrovni a vidno, že Matúš s tímom majú bohaté skúsenosti, a aj z nich čerpali. Atraktívna trať, vysoká úroveň pretekárov a atmosféra naznačujú, že Tatranská šelma nás popreháňa ešte veľakrát. Dovidenia nabudúce

Dalibor