Vysokohorský beh cez Klin 2016 očami Mira Hraška – tretieho muža absolútne s časom 2:00:58

Do Račkovej doliny sme dorazili trištvrte hodinku pred štartom, tak akurát na zaregistrovanie, rozcvičku a pár slov so známymi. Počasie bolo luxusné, pretekári vysmiati a celá posádka nášho auta nabudená a dobre naladená. Ja som sa tešil, že si idem do Tatier zabehať. Jasné, mal som v hlave tréningový plán, vrchol sezóny, regenerácia a tak ďalej, ale očakávanie zážitku z prírody prevažovalo, až mi to bolo podozrivé. Štart na týchto pretekoch som dlhšie zvažoval – váhal som. Už propozície sú úctyhodné – 1300 m výškových hore a hneď aj dole, bum – bác, najprv bomby – potom šrot. Nakoniec som sa rozhodol, že to risknem a že sa z toho za týždeň zregenerujem, aby som budúcu sobotu mohol mať nôžky ako britva.

O desiatej sme sa všetci postavili na štart a začali pozvoľna stúpať dolinou popri potoku. Tempo bolo tréningové, teplota ideálna, tieň a osviežujúci chládoček od potoka. Radosť behať. Žiadne značky, šípky, stužky, nič. Jednoducho autentický oldschool skyrunning, kto prvý vybehne tamten kopec a zbehne naspäť. Pri prvom strmšom stúpaní sa tempa ujal Jano Ďurmek, čo znamenalo, že nasadí tempo, ktoré bude držať až do sedla. Nuž a nasadil celkom ostré tempo, skupina sa začala trhať a po chvíli sme boli v kontakte len štyria – Jano, ja, Mišo Petrovič a Pawel Krawczyk. Hlavne ten mi robil starosti. Predsa len má vycibrenú techniku najmä v zbehoch. Pred štartom som si plánoval, že borcov, čo behajú skyrace a ultra, musím urvať vo výbehu, inak mi v zbehu nasekajú. Lenže človek mieni, laktát mení. Janči ľahučkým, dynamickým krokom prikladal pod kotol a nad rázcestím odpáral Maťa.

_dsc668506

Ja som o zrýchlení mohol akurát tak snívať, cez asi 5 metrové strmé schody som chytil dieru, ktorú jelením skokom zalepil Poliak (hmm, tak toho dnes asi neurvem…). Našťastie Jano už nezrýchlil, a tak som do sedla vybehol s ním. S nádejou som sa pozrel na krásny hrebeň Klinu, dúfal som, že už sa zrýchľovať nebude a zbiehať budeme spolu. Lenže bol to klin(ec) do mojej rakvy. Páni držali hore Klinom tempo, ja som musel cupkať trošku pomalšie, už som sa len sústredil, aby som držal rytmus a techniku, nech mi nesekne a môžem zabojovať v zbehu. V krátkom stúpaní z Račkovho sedla som sa dostal dokonca asi na 20 sekúnd za nich a začal som zbeh. Hovorím si: „Takto to podržať cez ten štrk a skaly, tak dole po zvážnici ich môžem aj seknúť.“ Lenže po asi 500 metroch sa rozšíril chodník a Pawel spoza Jana vystrelil ako delová guľa. Už som len sem tam postrehol za serpentínou točiace sa paže a musel som sa sústrediť, aby som neskončil holý, bosý, rozbitý.Už som si šiel len svoje, držal si tempo a neriešil umiestnenie.

Takéto zbehy vyžadujú stopercentné sústredenie. Stehná som už tiež mal ako vykostené. Pod Nižnou Lúkou som ešte mastil, čo to dalo, no v poslednom strmom zošupe ma skrotili kŕče a do cieľa som už zrýchliť nevedel. No čo, tretie miesto, čas slabší, no celkovo spokojnosť. Čo som mal, to som dal, na viac som nemal. V cieli som bol rozobratý, keď som si vyzúval botasky, poskrúcali ma kŕče. Presne tak som si to predstavoval, že Vysokohorský beh cez Klin ma riadne poseká.

No čakal som trocha inú organizáciu, predsa len, ťažká trať, pred ktorou ma varovali aj borci ako Ondrej Horák či Jano Ďurmek. Čakal som nafukovaciu bránu, ostužkovanú trať, krásne stupne víťazov, fajnové ceny, posedenie niekde v chate po dobehnutí. Miesto toho som pod dohľadom Horskej služby bežal po turistickom značení, v cieli bolo asi 10 ľudí a po pretekoch sme si dávali pekne na lavičkách kofolu a nešli sa nám huby zastaviť. Nesťažujem sa, malo to svoje čaro, mne sa to veľmi rátalo, takéto podujatie prezentuje esenciu skyrunningu, donúti každého zamyslieť sa, prečo vlastne behá po horách. Ja behám v horách, lebo chcem aspoň na pár chvíľ denne byť súčasťou prírody, mať pocit,že sa  života zúčastňujem, nie sa mu len prizerám. Na tomto behu som na to dostal príležitosť – vďaka za to HK James Liptovský Hrádok, prídem si zošrotovať nohy aj o rok!

 

Miro