Beh do prázdna (Meaghen Brown)

Preklad z originálu: Outside Magazine, July 2015
url: http://www.outsideonline.com/1986361/running-empty

Autor: Meaghen Brown
Preklad: Miro Hraško

Ultrarunning sa za posledné roky zmenil z okrajovej výzvy pre pár borcov vytrvalostného športu na super konkurenčnú disciplínu, priťahujúcu veľké sponzorské mená. Komunitu ultrabežcov však v poslednej dobe začína trápiť nepríjemný fenomén, ktorý odrezal výkonnostnú špičku celej generácii špičkových atlétov a zanechal otázku: Je možné milovať tento šport až príliš?

V máji 2012 sa tisíce ultrabežcov, vrátane úplnej špičky, začali zbiehať na štart Transvulcania Ultramarathonu, 83,3 km dlhého behu krížom krážom cez vulkanické vyvreniny ostrova La Palma, jedného z Kanárskych ostrovov. Atmosféra bola vybičovaná, zmes natlakovanej energie a očakávaní, bežci sa motali, kontrolovali si budíky, high five sem a tam. „Bienvenidos, amigos“ vykrikoval vychrtlý španielsky „spíker“ s účesom na Jágra.

Tridsaťštyri ročný Mike Wolfe sa zatiaľ v prvom rade snažil sústrediť na preteky. Tento Montaňan s hĺbavým výrazom vo vychudnutej tvári dal nedávno výpoveď z pozície prokurátora v meste Helena, aby sa mohol sústrediť čisto na beh ako člen globálneho tímu The North Face. Toto boli jeho prvé preteky v roli profíka a hoci mal na konte traťový rekord na Wyoming Bighorn 100 a víťazstvo na konkurenciou nabitom The North Face Endurance Challenge Championship 2011 v kalifornských Marin Hedlands, mal pocit, že musí potvrdiť svoj level. Dobrý výsledok by znamenal, že zmena povolania bol správny krok.

Avšak v poslednom čase bolo čoraz ťažšie natočiť predtým bežný, 160 míľový tréningový týždeň. Zle spal a neustále bol hladný. Tesne pred odletom na Kanáre šiel s kamošmi na tréning a mal čo robiť, aby držal tempo. Doma doslova zožral sendvič s arašidovým maslom a lekvárom a do vzorného tréningového denníčka si zapísal, akoby sa nič nedialo „4:50, metre, mal som dosť, tvrdé tempo.“

Po štarte sa Mike snažil ostať v popredí štartového poľa, aby sa nedostal do špuntu pred výbehom na úzky singletrack. Prvých 2000 výškových sa držal vpredu s veľkými zvermi, vychádzajúcou hviezdou, Američanom Dakota Jonesom či s legendárnym kráľom horského behu, Kilianom Jornetom. Na ostrovnom hrebeni bežal s nimi, no asi v polke začal spomaľovať. Nemal kŕče ani hlaďák, tieto veci už zažil tak často, že dobre vedel kedy prídu. Nezačal predsa príliš rýchlo a jedol dosť. Toto bolo iné.

Teraz má Wolfe 37 a minulý September mi opisoval tento zlom, po ktorom sa jeho bežecká kariéra začala zosúvať. Sedeli sme na tráve v cieli The Rut ultramarathon v Big Sky v Montane, ktorý Mike spoluorganizuje. Jeho 11 mesačný syn sa hral na tráve s balíčkom zvieratkovských krekrov zatiaľ čo posledný bežci dobiehali do cieľa. „Neprepálil som začiatok. Nebolo mi zle od žalúdka, dalo sa mi jesť. Toto bolo iné. Telo ako keby vyplo. Jednoducho šťuk, koniec, už sa ďalej nedá, nedovolím to.“ Po ôsmich hodinách prebehol cieľom na 13 mieste,  zdrvený a zároveň dopletený svojím slabučkým výkonom. Trvalo ešte rok, než dokázal pomenovať svoj stav: syndróm pretrénovania.

anton-krupicka-overtraining
Anton Krupicka. Photo: Joel Wolpert

Wolfov pochod smrti do cieľa Transvulcanie bol začiatkom dlhého a bolestivého boja s touto diagnózou, s málo preskúmanou poruchou, ktorá zasahuje vytrvalcov, trénujúcich na úplnej hranici ľudských možností. Za posledné desaťročie vzrastá počet prípadov OTS (overtraining syndrome), čiže syndrómu pretrénovania medzi vytrvalostnými športovcami. V silových či rýchlostných športoch je tento stav zriedkavý. V poslednom čase však stále viac špičkových pretekárov zo súčasnej generácie bežcov odrazu mizne zo scény. S rastúcou popularitou ultravytrvalostných pretekov sa to deje čoraz častejšie. Za posledných sedem rokov zažiarilo a vzápätí zmizlo minimálne šesť špičkových bežcov, napríklad Anna Frost, ženská víťazka The North Face Endurance Challenge 2011, Anton Krupicka, dvojnásobný víťaz Leadville 100, Geof Roes, ktorý v roku 2010 prekonal rekord na Western States 100 a Kyle Skaggs, ktorý doslova zdemoloval traťový rekord Hardrock 100 v roku 2008. Všetci sa dostali na vrchol aby vzápätí zmizli. Začiatkom Wolfovho krkolomného pádu bola práve Transvulcania.

„OTS je jednou z najodstrašujúcejších vecí, aké som za 30 rokov práce so športovcami zažil“ tvrdí David Nieman, bývalý viceprezident American College of Sports Medicine. „Vidieť, ako sa  z človeka s takou úrovňou kondície stáva len schránka jeho niekdajšieho ja je nesmierne bolestivé a frustrujúce.“

Nieman, profesor športovej medicíny na Apalačskej Štátnej Univerzite v Severnej Karolíne, zasvätil kariéru skúmaniu vplyvov fyzickej aktivity na imunitný systém. V roku 1992 dostal prvý z mnohých znepokojivo podobných dopisov od vytrvalostných športovcov. Každý z nich popisoval náhlu stratu kondície, pričom športovci zápasili s najrôznejšími poruchami a symptómami, od anémie cez chronickú dehydratáciu po neschopnosť vstať ráno z postele. Niemana tieto príbehy znepokojovali a fascinovali zároveň. Všetky symptómy poukazovali na syndróm pretrénovania. Odvtedy sa  Nieman snaží prísť tomuto stavu na koreň.

Nieman, podobne ako ostatní špecialisti, v tej dobe vedel o OTS, ale zdokumentovaných prípadov bolo len pár a prakticky neexistovali štúdie, o ktoré by sa mohol oprieť. Prvá  vedecká zmienka o OTS sa pripisuje vedcovi a športovcovi Robertovi Tait McKenziemu, ktorý v roku 1909 vo svoje práci Exercise in Education and Medicine (Šport v medicíne a vzdelávaní) spomenul náhlu vyčerpanosť a „pomalé zlyhávanie nervového systému, trvajúce týždne či dokonca mesiace.“ O niekoľko desaťročí neskôr, v roku 1985 renomovaný juhoafrický športový vedec Timothy Noakes publikoval svoje dielo The Lore of Running („Bežecká náuka“), dodnes v podstate jedinú rozsiahlejšiu prácu, od ktorej sa športovci či vedci stretávajúci sa s OTS môžu odraziť. Športovci, ktorých Noakes skúmal sa dotlačili do bodu, v ktorom ich telá (a aby to nebolo málo aj mysle) prestali reagovať. Dôsledkom bol široký rad symptómov od opakovaných bolestí hlavy cez celkovú únavu až po neschopnosť vypnúť, nepokoj či zdurenie lymfatických uzlín.

alberto-salazar-overtraining
Alberto Salazar. Photo: Neal Preston/Corbis

Azda najznámejším prípadom OTS je americká legenda Alberto Salazar, v súčasnosti vedúci tréner Nike Oregon Project. V období medzi rokmi 1980 a 1984 Salazar ustanovil tri americké dráhové národné rekordy a vyhral tri krát po sebe New York City Marathon. Avšak ako sám priznáva bol závislý na cvičení, posadnutý nasledujúcim tréningom či pretekmi, nikdy nespokojný so svojimi víťazstvami. Neskutočné tréningové dávky ho dobehli na olympijskom maratóne v Los Angeles 1984, kde s obrovským sklamaním skončil až 15. mieste. Nasledovalo 10 rokov trápenia sa s infekciami dýchacích ciest a s depresiami. Salazar sa neúspešne pokúšal nájsť príčiny svojho športového úpadku. V roku 1998 keď definitívne odišiel do športového dôchodku dokázal ledva zvládnuť dlhší než 30 minútový beh.

Salazar to prepálil, no jeho prístup mal vedecké základy. Ľudia sa predsa vyvinuli tak, aby sa dokázali prispôsobiť narastajúcemu stresu, zvyšovanie tréningových dávok je teda logicky jednou z najefektívnejších ciest k lepším výsledkom. Preto sa maratónci pripravujú striedaním stále ťažších tréningových blokov s blokmi regenerácie. Táto metóda, známa ako periodizácia, často vedie k stavu známemu ako pretrénovanie sprevádzanom svalovou bolesťou, únavou, vyčerpanosťou. Takýto stav nie je žiadna katastrofa – odhadom asi 60 percent výkonnostných a vrcholových vytrvalcov zažije počas kariéry určitú formu pretrénovania, ktorú ale vyrieši adekvátne zvolený odpočinok.

SYNDRÓM PRETRÉNOVANIA je stav, ktorý nastane ak si športovec odpočinok nedopraje. Kombinácia obrovských tréningových dávok a nedostatočného odpočinku totiž spôsobuje silný šok parasympaticej nervovej sústave (parasympatikus), kontrolujúcej medzi inými aj zápalové procesy. Za normálnych okolností sympatická nervová sústava (sympatikus) nakopne organizmus v stresovej situácii. Zvýši tep, rozšíri zrenice, vydá signál na presun krvi do sústav, ktoré sú nevyhnutné pre zvládnutie situácie. Parasympatikus pôsobí ako protiváha normalizujúca organizmus. Po náročnom výkone by sa telo malo ukľudniť, tep sa zníži, upraví sa cirkulácia krvi. OTS túto rovnováhu narušuje – pri OTS sa parasympatikus odtrhne z reťaze.

„Ideš hore, stále stúpaš vyššie, telo sa prispôsobuje ťažším a ťažším tréningom. No nastane okamih, keď vystúpiš na špičku, kde telo už nedokáže pozitívne reagovať na záťaž a námahu a miesto toho reaguje negatívne.“, popisuje problém Jeff Kreher, doktor v Massachusetskej Všeobecnej Nemocnici a autor jednej z mála vyčerpávajúcich štúdií o OTS, publikovane v časopise Sports Health v roku 2012 (https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3435910/).

Prestúpenie hranice sa u každého športovca môže prejaviť inak, OTS zasahuje všetko od hormonálnej rovnováhy po neurologické funkcie. Niekto pociťuje zvláštne bolesti, stratu chuti do jedla či zmenšené libido, iní zas hovoria o srdcovej arytmii či zväzujúcej tuhosti v nohách. (Jeden bežec mi rozprával, že celé dni mu pulz neklesol pod 130 úderov za minútu.) Vedci tvrdia, že OTS môže prejavmi pripomínať celú plejádu ochorení, napríklad aj leukémiu. Najčastejším spoločných symptómom však ostáva ťažko opísateľná, nečakaná strata kondície. Kreher to upresňuje: „Nejde o únavu, predsa keď trénuješ na hrane, musíš cítiť únavu.“ Je to tak, ako to popísali športovci v listoch Niemanovi – tvrdo vybudované vytrvalostné schopnosti sa cez noc vyparia, čo je pre športovca hororový zážitok. Navyše, doktori často nevedia, či sa z toho vôbec niekedy „pacienti“ dostanú.

 V The Lore of Running Noakes opísal, prečo sa vrcholoví bežci ľahko chytia do nekonečnej slučky negatívnej spätnej väzby, ktorá vedie k OTS: „Veríme, že čím tvrdšie trénujeme, tým rýchlejšie budeme behať a ignorujeme dôkazy o tom, že to je blbosť. Takže trénujeme tvrdšie a beháme pomalšie. Nakoniec vyšperkujeme našu blbosť záverom, že slabučké výsledky sú výsledkom nedostatočného tréningu.“

Výrok akoby opisoval Mika Wolfa. Keď sa totiž vrátil z Transvulcanie, na neutešený výsledok zareagoval zdvojnásobením tréningu. „Nevedel som, či to bol len zlý deň, o ničom pretek. Vravel som si, musíš trénovať tvrdšie, proste si tomu nedal dosť“ zveril sa mi Mike. Doma v Montane začal behať 25 až 30 hodín týždenne. Hladoval, aby vysekal už tak na šrot vysekané telo a samozrejme si „nakladal“ v tréningovom denníku:

7/12/2012 Telo, hlava…v rozklade. Mal by som si okamžite úplne oraziť? Jesť oveľa menej/lepšie? Som totálne vyhorený, fyzicky? Psychicky?

8/12/2012 Ráno som si hodinu zabehal, predtým som mal šálku kávy. Bolo to pomalé, naprd. Už mám toho po krk!

10/4/2012 Snažím sa teraz sústrediť, aby som zhodil nejakú neaktívnu, bezcennú hmotu. Musím byť svedomitejší, akčný, ísť si k*va za tým a prestavať si telo aj hlavu!

Plný očakávaní potom v lete štartoval na Western States 100 v kalifornskom Squaw Valley, no betónové nohy boli späť. „60-ta míľa – bum. Posledných 20 som v podstate odkráčal. A tak to išlo jedno za druhým, celú sezónu.“ Wolf začal s ultrabehmi na začiatku boomu v roku 2005. 15 rokov dozadu boli legendárne preteky ako Western States 100 či Hardrock 100 amatérske podniky, vtedajšia špička kombinovala normálnu prácu s tréningom. No okolo roku 2004/5 si giganti ako The North Face či Salomon začali všímať narastajúcu obľubu podobných podnikov v USA a založili ultra teamy, vďaka čomu tí najlepší mohli začať behať profesionálne. Vyššia a kvalitnejšia konkurencia následne priniesli zlepšovanie časov – medzi rokmi 2004 a 2012 sa najlepší čas na Western States 100 zlepšil skoro o hodinu, minulý rok Jornet zlepšil rekord na Hardrock 100 o viac než 40 minút.

mike-wolfe
Mike Wolfe. Photo: David Clifford

„Dni, keď Krupicka prespal na verejných záchodoch pred Leadville 100, na druhý deň vyhral a ešte bol v špičke na ďalších piatich ultrabehoch sú dávno preč“ vraví Christopher Dougall, autor bestselleru Born to Run (Zrodenie pre beh), knihy, stojacej za posunom ultrabehov z okraja do centra záujmu. V tomto super konkurenčnom prostredí ľudia trénujú brutálne, aby obstáli, preto sa stále častejšie vyskytuje OTS, kedysi tak zriedkavý. Samozrejme, aj ostatní športovci trénujú tvrdo. Zvyčajne však trénujú v tíme alebo pod dohľadom trénera, ktorý im poskytne osnovu pre úspešné napredovanie. Napriek tomu, že ultrarunning neustále rastie, stále nemá dostatočnú infraštruktúru podpory športovcov. Byť profi ultrabežec automaticky neznamená profi zázemie. Väčšina hviezd sa trénuje sama, zdieľajú tréningové dáta so svetom a s ostatnými profíkmi, ktorí často majú rovnaký mix nebezpečných charakteristík – vysoký prah bolesti, malý zmysel pre mieru, presvedčenie, že najlepší trénujú najviac. Vzniká bublina, v ktorej sa nikto nechce sťažovať či diskutovať o svojich problémoch a vnútorných bojoch a tak sa až donedávna OTS šíril komunitou nepozorovane, ako mor. Nikto nevyvíja cielenú aktivitu proti jeho šíreniu. Ultrarunning totiž nemá vedúcu organizáciu, ktorá by napríklad určovala, koľko ultrabehov môže bežec za sezónu absolvovať. Sponzori zatiaľ začínajú prichádzať na to, akým nebezpečným fenoménom OTS je.

Robert Amrine, športový lekár z Missouly v Monatane, ktorý v súčasnosti pomáha Wolfovi a niekoľkým ďalším športovcom s OTS si myslí, že šialené tréningové sklony sú sčasti vedľajším produktom mánie okolo Tour de France: „Mnoho súčasných atlétov vyrastalo prilepených k prenosom v čase, keď na Tour vládol Armstrong a všetci chceli veriť, že je čistý. Vyrastali s tým, že ak chcú vyhrávať, musia trénovať ako maniaci. Bez dopingu je ale takmer nemožné zregenerovať po takej intenzívnej dlhodobej záťaži“ tvrdil Amrine, keď som sa minulú zimu uňho zastavila.

justin-angle
Justin Angle. Photo: Stephanie Plomarity

Ďalší Amrinov pacient čelil OTS pred dvoma rokmi, po niekoľko mesačnej kombinácii neustáleho pretekania a stresu z narodenia potomka a z novej práce. Justin Angle, tichý, skade ruka skade noha týpek, sponzorovaný Patagoniou opisuje svoju skúsenosť: „Čo sa týka tréningu, nikto presne nevie, čo pri ultrabehoch funguje a čo nie. Nie sú štúdie. Bežci si celý rok neskutočne nakladajú a nikto presne nemeral, aké dôsledky to zanecháva. No stále viac bežcov zatiahne ručnú.“ Môžeme však pozorovať určitý vzorec, spoločný pre mnohých bežcov, čo sa dostanú na vrchol – dva roky neustáleho zlepšovania, prekonávania osobákov a sérií víťazstiev na najprestížnejších pretekoch, nasledovaných náhlym ústupom zo slávy. Niektorí sa dokážu oklepať a vrátiť, iní sa úplne vytratia. V roku 2008 vtedy 23-ročný Kyle Skaggs prekonal na Hardrock 100 traťový rekord, považovaný za neprekonateľný. Rok predtým, kde sa vzal, tu sa vzal, vyhrával jeden prestížny ultrabeh za druhým. Sezóna 2008 však bola jeho posledná. Miesto chodenia po pretekoch sa usadil v Novom Mexiku a začal biofarmárčiť. Skaggs nezverejnil dôvody svojho odchodu zo scény, no neskôr na verejnosť prenikli informácie, že za tým bol OTS. „Začalo to ako dosť zlé prechladnutie so škriabaním hrdla a zrazu to prerástlo do tej najhoršej nespavosti“ popisuje Skaggs. Po Hardrock 100 si dal deň pauzu a hneď začal trénovať na maratón. „Brutálne ťažké tréningy – a symptómy sa len zhoršovali.“ Po mesiaci Skaggs zistil, že musí prestať : „Medzičasom som prečítal Noakesovu knihu a bolo mi jasné, že som sa pretrénoval.“ Wolfova cesta do suterénu prebiehal takmer zrkadlovo – vrchol dosiahol v 2011 na North Face Championships, v čase keď ešte behal popri práci prokurátora a nasledujúcu sezónu začal pociťovať príznaky OTS. Dnes priznáva, že bol väzňom neustálej snahy o zlepšenie a behal príliš veľa. Na druhej strane dávalo to zmysel – predsa vďaka obrovským tréningovým objemom sa stal jedným z najlepších amerických bežcov. Potom to však zmysel dávať prestalo. Nakoniec Mikeova žena Stephanie, všeobecná lekárka, navrhla, aby si dal spraviť krvné testy. Tak sa Mike zdráhavo objednal.

kyle-skaggs
Kyle Skaggs. Photo: Buzz Burrell

Keď do ordinácie vkráča elitný športovec so slovami „necítim sa dobre, väčšina lekárov ani nevie, kde začať, čo vlastne riešiť. Málokto má totiž skúsenosť s OTS. Vyšetria pacienta, spravia pár testov a zhodnotia, že mu nič nie je. Vlastne – v podstate ani nie je, hlavne ak je referenciou zdravia priemerný človek. Zoberme si napríklad prípad Geoffa Roesa z Aljašky. Roes ovládol sezónu 2010, keď vyhral všetko od aprílovej American River 50 po septembrovú Western States 100, kde ustanovil nový traťový rekord. Nasledujúcu sezónu, po niekoľkých mesiacoch tréningového trápenia, sa Roes jedného dňa už od rána cítil zle. V priebehu týždňa nevoľnosť prerástla do celotelovej bolesti, tŕpli mu ruky aj nohy. Osciloval medzi prívalmi nepokoja a nutkavej energie, akoby vypil 7 káv a vlnami hlbokej únavy, keď ani nevedel vstať z gauča. Keď po 10-tich dňoch symptómy neustúpili, rozhodol sa konečne navštíviť doktora. „Bol som si istý, že je to niečo vážne, čo ma môže zabiť“ spomína. Ďalšie dva roky chodil z vyšetrenia na vyšetrenie – krvná testy, CT mozgu, kardiogram. „ Mal som vysoké horúčky a stavy zahmlenia, keď so už len čakal, kedy ma vypne“ pridáva Geoff. Testy však nepriniesli uspokojivú diagnózu.  Vôbec pri tom nie je isté, že ak by vyhľadal rovno športového lekára, dopadol by lepšie. Hoci povedomie o OTS vzrastá, stále o ňom nevieme dosť. Vedci z etických príčin nesmú za účelom výskumu priviesť športovcov do stavu pretrénovanosti, takže väčšina dát o OTS je útržkovitá, individuálna. Neexistuje konsenzus o určujúcich príznakoch pre diagnózu, čo len prehlbuje zložitosť problému. Kvôli tomu aj experti ako Dr. Amrine postupujú vylučovacou metódou, s OTS ako poslednou diagnózou. „Dajú sa urobiť krvné vyšetrenia, skontrolovať hladina T-lymfocytov, hladina kortizolu a aj ked zistíme že sú nízke, situáciu to nerieši. Veď vlastne ani nevieme, čo OTS je, nie to ešte ako ho liečiť. Stáva sa z toho taká hmlistá diagnostika a je nesmierne náročné nariadiť profesionálovi, ktorí za behanie dostáva plat, že si má dať aspoň 6 týždňov pauzu, keď si ani nie som istý, že má OTS.“

geoff-roes
Geoff Roes. Photo: Joel Wolpert

Zatiaľ sa odborníci pokúšajú určiť fyziologické príčiny OTS, no ani tu nenájdeme konsenzus. Profesor Nieman verí, že príčina sa skrýva v imunitnom systéme poškodeného. Niemanov predchádzajúci výskum v oblasti imunológie viedol k záveru, že extrémna záťaž zvyšuje náchylnosť organizmu na zápalové ochorenia horných dýchacích ciest. Ak potom chorý športovec pokračuje v tréningu či v pretekaní, vystavuje telo obrovskému tlaku, ktorý sa nakoniec prevalí do stavu tzv. post-virálnej únavy a vedie k vzniku OTS. „85% mojich pacientov s OTS trénovalo či pretekalo cez chorobu“ dodáva Nieman. Kreher však upozorňuje, že veľa ľudí behá cez chorobu a nie u každého sa rozvinie OTS – OTS teda nemusí nevyhnutne súvisieť s nachladnutiami. Kreher a ďalší sú presvedčení, že rovnako dôležitá je psychika. Pretože centrálny nervový systém vplýva na mozog aj na fyziológiu. Kreher si myslí, že v skutočnosti OTS spúšťa kombinácia fyziologického a mentálneho stresu. „OTS má multisystémový charakter“, tvrdí Kreher. „Dokončenie 100 míľového behu vyžaduje mentálne zošrotovanie a mnoho bežcov popisuje akúsi popretekovú depresiu. Potom sa snažia nabudiť na ďalšie preteky a zároveň neraz sami seba hania za predvedené výkony a táto psychická záťaž v kombinácii s extrémnym tréningom vedie k vzniku OTS.“ Opýtala som sa Wolfa, či si dokáže spomenúť na nejaký podobný špecifický moment, vo svojej  kariére. Nemal žiadny konkrétny, no uvažoval, že roky psychickej únavy si mohli vybrať svoju daň. „Verím v prepojenie mysle a tela a často som premýšľal, že ak ja aj ostatní bežci dlhodobo takto drieme, raz príde okamih, keď hlava podľahne skôr ako telo a jednoducho povie A DOSŤ!“

anna-frost
Anna Frost. Photo: Jordi Saragossa

Bežci zažívajú rôzne prejavy OTS, no všetci sa zhodnú, že OTS zmenil ich vzťah k behu. Niekedy výrazne. Svoj život podriadili športu a keď im doktor oznámil, že pauza je jediný liek, zrazu boli konfrontovaní so životom bez behu. „Šport je definujúcim prvkom ich osobnosti a keď musia prestať, prežívajú vážnu krízu identity“, tvrdí Kreher. Anna Frost zo Salomon teamu bojovala s OTS rok. Súčasťou boja boli dlhé obdobia bez behu, no ona sama zdôrazňuje účinky mentálneho tréningu: „Musela som sa naučiť oddeliť seba a beh. Musela som si spomenúť prečo ma beh robí šťastnou a prestať sa snažiť, aby bol podstatou mojej identity“ spomína. V roku 2014 začala comeback a teraz behá ešte lepšie časy ako pred skúsenosťou s OTS. Niektorí bežci sa s dôsledkami OTS vyrovnávajú oveľa ťažšie. Keď Roesovi definitívne potvrdili OTS, vyrovnával sa s tým rok. „Mal som pocit, akoby som prišiel o naozaj cenné bohatstvo. Prečo prežívam túto hrôzu?“ Hneď ako sa uňho začali prejavovať akútne príznaky, poslal Skaggsovi mailom zúfalú prosbu o pomoc. „Najlepšia rada, čo mi dal bola úplne sa na čas odstrihnúť od behania“, spomína Roes. „Po čase sa vraj začnem cítiť lepšie a budem môcť beh opäť začleniť do života.“ Skaggsov prípad je dôkazom, že pre niektorých môže byť OTS jednosmerným lístkom na konečnú. Skončil už pred 6-timi rokmi, no symptómy ako poruchy spánku, či srdcovej činnosti sa mu vracajú stále ak prekročí pri behu určitú hranicu. Svoju energiu presmeroval do riadenia 12 akrovej Frisco Farm, kde so svojou partnerkou Meggie Dexterovou a za pomoci dvoch belgických ťažných koní pestuje biozeleninu, ktorú každý víkend predávajú na farmárskych trhoch v Silver City. Opýtala som sa ho, či niečo ľutuje. „ V živote je množstvo cenných vecí. Jasné, mrzí ma, že dnes nemôžem behať ako predtým, no ak by som mohol, nemal by som veľa vecí čo mám teraz.“ V jeho odpovedi však cítiť ľútosť, predsa len beh dlho určoval kým je. „ Hej, beh bol pre mňa všetko, takže to pociťujem ako stratu, no človek nemôže stále premýšľať čo kedysi mohol a dnes nemôže robiť“, uzatvára Kyle.

Úplná pauza od behu bola pre Mikea Wolfa dlho utópiou. Od roku 2012 si dával kratšie či dlhšie pauzy, no nedokázal sa vrátiť do niekdajšej formy. „Dostal som sa do bodu, keď dvojtýždňové voľno malo nulový efekt. Čo, ani mesiac pauzy so mnou nič nespravil.“ Napriek tomu, nedokázal prestať. Dlhú pauzu mu prinieslo až vážne zranenie členka. Keď som sa s ním v Decembri znovu stretol, ešte stále mal barly. Už sa tešil, že v lete opäť vyrazí do hôr. „Nikdy som nechcel špičkovo behať naveky, no rád by som si doprial ešte tri-štyri kvalitné pretekové sezóny.“ Obdobie bez behu donútilo Mikea triezvo zhodnotiť, čo mu priniesol šport, ktorý takmer desať rokov ovládal jeho život. Keď už nič iné, aspoň by chcel znovuobjaviť vášeň pre beh, tú čistú radosť z dlhého, strastiplného horského dobrodružstva. „ Zdá sa mi, že keď som fyzicky zomletý na prach, vzrušenie a nadšenie z behu u mňa klesá. Za tie roky som sa tak snažil uchovať si nadšenie, no proste tam nebolo“, vysvetľuje. Keď ho raz znovu nájde, bude zase  poriadku.