Juraj Török o Zegama Aizkorii 2017

Je polka Októbra a ja pomaly začínam zimnú prípravu na novú sezónu. Každý bežecký rok si dávam 2-3 sezónne vrcholy, na ktoré sa najviac sústredím a tak aj pre väčšiu motiváciu do tréningov študujem kalendár horských pretekov v roku 2017.

Túto sezónu som mal v pláne skamarátiť sa viac so skyrunningom. Plán je jasný. Najprestížnejšie preteky v svetovej skyrunningovej sérii – Zegama Aizkorri Mendi Maratoia. Jediný „problém“ je v tom, že len 500 bežcov má to šťastie zabehnúť si tieto prestížne preteky. A to ešte z toho je 150 miest pridelených pre medzinárodné federácie a top bežcov. Pre info tento rok sa do lotérie prihlásilo takmer 9000 bežcov a moja šanca bola viac ako mizivá :-). Oslovil som teda Martina Kovaľa z SSKyA (Slovenská Skyrunningová asociácia), prostredníctvom ktorého sme získali pre Slovensko dve miestenky (ja a Lucia Dobrucká). Miestenku som si zaslúžil hlavne za umiestnenie na Skymarathon Chopok.

Zimná príprava prebehla dokonca nad pôvodný plán. Štyri výborne zabehnuté rýchlejšie preteky na rozbehanie sa pred maratónom a jedna bežecká facka na Ještěd SkyRace 2017. Čas prešiel ako voda a predo mnou sú už len posledné dni na ladenie bežeckej formy. Očakávania sú veľké, ale konkurencia ešte väčšia 🙂 . Popravde sa mi preteky lepšie bežia keď nie som vpredu a tak na seba nevyvíjam ani zbytočný tlak z výsledku.

Piatok ráno sa v Žiline na vlakovej stanici stretávam s Luciou a jej priateľom Pištíkom. Čaká na nás celkom náročná cesta – vlakom do Bohumína, odtiaľ druhým vlakom do Varšavy, z Varšavy letecky do Santanderu. Tam nás vyzdvihol skvelý český reprezentant v skyrunnningu Tomáš Maceček. Pre istotu ešte dve hodiny autom a hurá o 23:30 sme konečne na ubytovaní. Cestovanie nebolo až také zlé ako to vyzerá, ale na hoteli sme zaspali ako mŕtvoly 🙂 . V sobotu pred raňajkami nasledovalo klasické krátke rozbehanie a po ňom už len dopĺňanie energie, oddychovanie a  večerné prebratie štartových čísel v Zegame. Aj keby ste boli ten najväčší flegmatik, tak určite poznáte ten pocit, keď pri registrácii zrazu nabehnete do tej bežeckej eufórie. Stretávame veľa známych svetových bežcov a ja sa sám seba pýtam čo tu vlastne robím a či nebudem vlastne len do počtu. Beriem štartový balík, na ruku dávam tetovačku profilu trate, pár fotiek a spokojne ideme naspať na hotel. Neskorá večera, rýchle raňajky, presun na štart a ideme nato! Noc síce nebola optimálna, ale tá posledná už nebýva najdôležitejšia a už aj tak mám v repertoári plno výhovoriek. 🙂

Je síce 30 stupňov, ale na trati je 13 občerstvovačiek. Risknem to a neberiem si so sebou bežecký batoh, iba pár gélov a povinnú bežeckú bundu. Krátky rozklus s českými reprezentantmi a zaraďujem sa približne do polky štartového poľa. Prekvapivo nie som ani nervózny, asi preto že môžem v takej konkurencii iba prekvapiť. Začíname 800 m uličkami v meste, klasický začiatok s tempom ako keby sa bežala cestná desiatka. Zo začiatku som sa aj ja nechal strhnúť davom. Na rozdýchanie prichádza prvé 20% stúpanie a ja si začínam bežať svoje tempo nehľadiac na ostatných, veď na začiatku sa predsa preteky nerozhodujú.

Nasledujú celkom behavé pasáže, tempo je dosť svižné, ale na pocit stále príjemné. Pri jednom zbehu dokonca predbieham Emelie Forsberg, čo mi celkom pripadlo na sebavedomí. Na 7. km pri prvom väčšom stúpaní je aj prvá veľká divácka podpora, mne to stále beží a postupne nasávam atmosféru aj energiu od miestnych. Pokračujeme hlavne výbehmi, ale aj zopár zbehmi, prebiehame dokonca aj cez jaskyňu a zrazu som sa ocitol na občerstvovačke, kde mi support Pištík dáva pár gélov a predo mnou obrovský hukot a Sancti Spiritu. Stúpanie, na ktorom nie je skoro ani priestor pre bežca, hlava na hlave, všetci kričia tvoje meno, Venga Juraj Venga a ty bežíš aj tie najstrmšie výbehy ako keby to bol posledný kopec na pretekoch. Zo Sancti Spiritu som videl už veľa videí, ale keď som to zažil naživo, tak sa to nedá absolútne porovnať s niečím iným a žiadnou inou atmosférou na pretekoch. Horkokrvní Baskovia doslova žijú pre tieto preteky a tak raz do roka majú sviatok a vybehnú hecovať všetkých bežcov bez rozdielu na umiestnení.

Stúpanie som išiel s 3-5 ženou v celkovom poradí a tak to tam dosť vrelo a ja som sa v tej atmosfére cítil ako keby som finišoval v prvej desiatke 🙂 . Celé stúpanie meralo okolo kilometra a bolo fakt prudké, takže som často volil aj metódu rýchlejšieho kroku namiesto behu, nech sa zbytočne nezakyslím. Na konci stúpania na občerstvovačke som sa pristihol, že som to mohol ísť pomalšie, ale pri tom hukote a skvelej atmosfére sa to ani nedalo. Po stúpaní nasleduje obtiažná technická pasáž, ktorá mi moc nevyhovuje, moc sa tam behať nedá a ešte poriadne fučí. Dostávam sa na Aizkorri (1523m), ďalej ťažký technický zbeh a ja začínam cítiť na obidvoch nohách nepríjemné veľké otlaky. Pár bežeckých pasáži a posledný výbeh 220 m na kilometer. Otlaky ma nelimitujú a mám to za sebou. Už zostáva len 12 km zbeh do cieľa.

Keďže zbehy mi idú podstatne lepšie ako výbehy, tak plán bol presne potiaľto sa ako tak udržať a od 30. km to v zbehu poriadne rozbehnúť a napáliť. Prekvapivo mi dovtedy išli na moje pomery aj kopce pocitovo výborne. Pri zbehu som však po prvých dvoch rýchlejších kilometroch pocítil zväčšujúce sa otlaky a tak som bohužiaľ aj napriek tomu, že som nemal krízu ani deficit energie musel spomaliť, aby som to ako tak so cťou dobehol do cieľa. Celý zbeh bol celkom dosť behavý aj napriek kameňom na trati. Pri prepočte som na tomto úseku stratil cca 5-7 min, čo ma teraz spätne dosť mrzí. Počas tohto úseku som ale stretol najviac bežcov s kŕčmi a tých ktorí to vzdali, prípadne už len odchodili. Tak si hovorím, že na tom nie som až tak zle a dobehnem aspoň posledné dva kilometre na bomby. Na dohľad som mal kolegu z Čiech Tomáša Buryšku, ktorý mi dal nakoniec 7 sec. (bohužiaľ tiež dostal kŕče, inak by rúbal oveľa vyššie) takže úplne bomby to asi neboli 🙂

Pri klesaní do mesta a poslednom kilometri už v meste som sa pri tej atmosfére zase cítil ako víťaz a nie ako invalid, ktorý ledva dobehol do cieľa 🙂 . Koniec, cieľová rovinka, čas 4:52:33, celkové 124. miesto, radosť a slzy šťastia a zaslúžené jedlo. V cieli s Čechmi ešte čakáme na Lucku, fotíme, hodnotíme, jeme, jeme a jeme. 🙂 Vzhľadom na nevídanú svetovú konkurenciu som umiestnenie vôbec neriešil, ale časovo som to plánoval bežať trošku rýchlejšie – okolo 2:40 – 2:45 hod.

Sú 4 dni po pretekoch a moja chôdza nevyzerá zrovna najlepšie, môj najväčší nepriateľ sú schody, stále mám zaľahnuté v ušiach z toho hukotu na Sancti Spiritu a už teraz viem, že do Zegamy sa vrátim! Skladať reparát tam však nepôjdem, po čase hodnotím môj výkon celkom vysoko a som spokojný. Boli to moje prvé preteky v svetovej skyrunningovej sérii, takže som v prvom rade prišiel zbierať skúsenosti a nie umiestnenia :-).

Odovzdal som tam ale všetko a určite som neurobil sebe ani Slovensku hanbu. Týmto by som sa chcel poďakovať SSkyA za vybavenie štartového miesta, Janovi Havlíčkovi za tréningové plány, rodine a všetkým kamarátom známym aj neznámym, ktorí mi držali palce. Bolo vás naozaj veľa, ďakujem a sľubujem, že nabudúce to bude lepšie. O odporúčaní nemôže byť ani reč. Dostať sa a bežať Zegamu je celoživotný zážitok, to vám garantujem a preto si to treba aj patrične vážiť. Zegama es Zegama!

Juraj Török