Lucia Dobrucká – ZEGAMA – AIZKORRI SKYMARATHON 2017

(Baskicko – ŠPANIELSKO)

Je ráno. Kompletne zbalená čakám s Jurajom Törökom a manželom Pištíkom Dobruckým na spoj do Ostravy o 07:27. Cesta vlakom je naozaj dlhá, netreba spomínať nič (iba neustále presadzovanie sa a sedenie na batohoch v úzkej uličke 😀 . Niekoľkými vlakmi sa dostávame na letisko Varšava Chopin Airport, kde ma čaká prvý let v živote o 16:30. S narastajúcou výškou mi čoraz viac vyskakujú oči z jamôk a po 20 minútach letu je to v pohode. Prílet do Santanderu sme mali mať 19:25, no zúrila búrka, tak sme krúžili s lietadlom ešte hodinu. S pohľadmi na blesky v oblakoch som sa začala zmierovať so smrťou. Pristátie bolo za dažďa a tvrdšie, no prežili sme. Na letisku už nás čakal Tomáš Maceček z Čiech, ktorý požičal auto, aby sme sa dostali do nášho hotela San Roman Andamur. Stravovací režim bol nepravidelný.

Na druhý deň si Ďuro šiel na polhodinu zabehať, Tomáš tiež. Ja s Pištíkom sme si vyklusali na horu pripomínajúcu náš Kľak v Lúčanskej Malej Fatre. Nádherné skalné masívy končiace prudkou hlbinou pripomínali odstavené výletné lode.

Na hrebeni vdychujem čarovné výhľady, z ktorých naberám energiu. Pasú sa tu kravy i kone. Je tu TICHO, vietor sa mi pohráva s prameňmi vlasov. Smejeme sa, ľaháme do trávy. Skáčeme po kameňoch ako čerstvo vypustení väzni po 20 rokoch. Mäkká tráva poskytuje ideálne miesto na jógu. Prejdeme všetky vrcholy, aj ten s krížom. Začínam pociťovať hlad. Však 14:00! – oddychujem pri zostupe, ako sa len dá. Nechcem sa unaviť, spravili sme možno 10-12km. Vojdeme do osady, kde majú miestni poriadnu akciu, okolo 100 ľudí šteboce pri pive, ráno tam bolo ešte mŕtvo. Uškrnieme sa a čaká nás asi 0,5km po asfalte. Cítim nejaké ťažké nohy, tak sa vyzúvam. Áá, božský pocit, kráčame v ponožkách po horúcom asfalte , striedame to s chladnou bielou čiarou označujúcou kraj vozovky.

Okolo 17:30 vyrážame do Zegamy vyzdvihnúť si štartovné čísla. V telocvični platíme cash, dostávam dočasnú tetovačku s profilom trate na pravú ruku, pohodová nálada je citeľná u všetkých.

Na večeru si dávame úctyhodný kus lososa so zemiakmi a orestovanou kožou. Mňamka :D. No a 2dcl červeného vína kvôli romantike, keďže každý naokolo má na stole fľašu. 😉 Od príletu cítim stále hlad, tak požierame všeličo: tuniakové šaláty, horkú čokoládu, vločky, ovocie…čas rýchlo letí a treba ísť spať. Pripravujeme si veci na preteky.

Noc je hrozná. Vietor buráca do stien a okeníc v hoteli, všetko puká, praská, píska. Zobúdzam sa niekoľkokrát, o 04:00 to už nevydržím a idem na chodbu bosá, vcucnem sa do koženej sedačky aj s dekou. Ozvučenie je rovnaké, no aspoň sa to rozlieha do priestoru. Prichádzam na izbu krátko po 06:00, obliekam si bežecké veci a relaxujem s hlbokým dýchaním. Na raňajky mám s Pištíkom ovsené vločky s jogurtom a jahodami, banán a kúsky čokolády, no stále som hladná. Nasadáme do auta. Dnes je ten deň D!

Prichádzame do ZEGAMY. Atmosféra je priateľská, usmievavá, vzrušujúca. Ľudí pribúda, foťáky cvakajú, kamery točia, vlajka nám predvádza s vetrom akýsi druh španielskeho tanca. Čas mi neuveriteľne beží, zrazu je len 15 minút do štartu. Pištík ma objíma, pusa letí a odchádza povzbudzovať do sedla Sancti Spiritu. Ďuro s Tomášom sú už nastúpení v prednej skupinke svetových bežcov. Po kontrole, či mám fukerku, sa ocitám niekde v strede. Zatiaľ som nezvyčajne pokojná. Organizátor baví divákov i bežcov. 5 minút, 2 minúty. Minúta, nastavujem si mp3, no neviem, či ju budem vôbec počúvať…. ŠTART! 09:00:00

Rozbieham sa. Ľudia sa tlačia ako na výpredaje, získavam ľavú bočnú pozíciu, robíme okruh Zegamou a bežíme do kopca. Paráda, beží sa mi dobre. Šetrím sa, ale postupne obiehavam ľudí, no je to ťažké. Kde urobím krok, tam palička, ruka, noha, dokonca i hlava :D. Postupne sa poupratujem do rýchlo klusajúceho hadíka. Preskakujeme lešením ponad cestu a vrhám sa do prvého kopca s množstvom divákov. Pocit na nezaplatenie. Niekto zakričí Venga, venga Luckaaa! Trhne ma, že kto ma tu pozná? Zrazu si uvedomím, že diváci asi majú ťaháčik s menami a číslami pretekárov. Usmejem sa a bežím.

Nebeží sa mi ktovieako dobre, ale zatiaľ to ide. Zbehy, výbehy, kľuky, rovinky, zelené pláne. Skackáme si veselo po pastvinách i horských trailoch. Na občerstvovačke si dávam vodu, ioňťák i tvrdú tyčinku Chimpanzee, z ktorej polovicu strácam. Žujem ju pomaly, takmer bez slín, ťažko ide dole krkom. Cítim sa ako pokazená miešačka :-D. Pretekár za mnou si niekoľkokrát hlasito odgrgne a spolu sa na tom nahlas smejeme. Prebehneme ešte zopár minikopčekov s tlieskajúcimi ľuďmi a už stúpame na jeden z vrcholov – ARATZ.

Obieham jednu ženu predo mnou, no dnes to nie je ono. Asi 100 metrov pod vrcholom je neskutočná atmosféra, všetko je nabité energiou a skvelou náladou. Dopadám pravou nohou s čipom na podložku, ozve sa „píííp“ a už letím nadol. Neovládnem sa, mám zimomriavky, myseľ jasá. Na ľavej nohe však cítim akúsi tuhosť. Dávam tekuté magnézium z batohu. Dobieham na občerstvovačku pred legendárnym stúpaním – sedlo Sancti Spiritu. Aspoň chlieb s masťou by tu mohol byť konečne, stále iba banány a pomaranče.. 😀 Hlcem, prežúvam a už nasadzujem rýchle tempo, búchajúc sa do stehien. Pištík ma povzbudzuje spolu s ľuďmi. Skoro som si ho nevšimla v tom dave a hluku. Objímame sa 2x. V uličke fanatického davu to až iskrí, no začínam sa trápiť. Nohy mi oťažejú a Pištíkovi oznamujem kŕče v nohách. Beží so mnou po bránku, posledný bozk a „Beeež!“

Bežím teda do strmého kopca, zmení sa to na behochodím.. Menší kŕč mi otravuje nohu, ale snažím sa naň nemyslieť a driapem ďalej… Zrazu Aizkorri! Jeden z divákov mi podáva litrovú fľašu piva. Odmietam :-D. Usmejem sa a opäť som na občerstvovačke. Opäť banány a pomaranče. Cítim nepohodu a pokračujem technickým hrebeňom. Na jeho konci zakopávam a skoro zhodím jedného z divákov zo strmého zrázu. Pohoda, žijeme obaja.. 😀 Nasleduje zbeh, letím, skáčem. V polovici kopca je nejaký španiel so psom. Parádne zakopnem, hľadám vo vzduchu rovnováhu, strúham  baleťácku piruetu. Som na zemi a ľavá noha kŕčuje. Zaziapem. Prudká bolesť mi dvíha tep. Ten týpek so psom to vidí a pochopí – skáče ku mne a hneď mi nohu naťahuje. S úľavou odpovedám: „thank you very much“.

Odskackávam a prechádzam do zbehu, miernejšieho. Za Aizkorri nasledujú behateľné úseky, s nádhernými, kľukatými cestičkami a koňmi vykosenými trávami. Nádhera! Žiaľ si to neužívam, lebo ma trápi stupňujúca sa bolesť, tiky a tŕpnutie – už v obidvoch nohách. Občerstvovačka – ujček mi podáva koštovku (niečo ako žemľovka s omeletou). Poďakujem a kluskám ďalej. Chce sa mi plakať, lebo túto trasu by som určite odbehla 3x rýchlejšie, nadávam si.

Prebieham cez ľudí sediacich na tráve, s nejakou miestnou „krčmou“ a alejou stromov, čip mi pípne a čaká ma posledný kopec. Ľudia ma hecujú, dvaja ma tlačia vpred a korunuje to nízko letiaci vrtuľník. Pár nadšencov ide so mnou, tlieskajú, kričia venga anima Luciaa, Lučiaaa! 🙂

Prepaľujem to – nedá sa inak, emócie so mnou lomcujú, cítim sa ako v tornáde. A už len zbeh! Pár krokov a opäť dostávam kŕč, zakričím.. Pretekár za mnou si to všimne, pýta sa, či som OK. Ja že áno, ale „I need magnesium tablets immediately“… on, že nerozumie a či zavolá pomoc. No žiadne také, tak som OK a ready to GO ísť dole. Chcem to predsa aspoň dobehnúť. Škrípem zubami a dosť sa prekonávam. Znova ma chytá depresia, čo všetko som mohla rozbehnúť naplno a ja sa tu v zbehoch flákam poklusom.

V závere sa cítim doslova ako na krížovej ceste. Posledná občerstvovačka, 11ty banán už nedávam a vypľúvam ho :D. Voda detto, tej som vypila na hektolitre. Počujem dušu Zegamy! Hlasy, mikrofóny, nejasné zvuky. Na ostatných 3 kilometroch ma obehne asi 12 ľudí, čo ma dosť položí. V zbehoch som ešte videla zvracajúcich pretekárov i takých, čo sadli na zem a dívali sa do prázdna, našťastie už boli v opatere kompetentných.

Dobieham posledný kilometer, nohy prešli z lesného terénu na asfalt, deti i ženy kričia moje meno, muži tlieskajú, vbieham do centra diania. Predo mnou sa črtajú oranžové zábrany, za ktorými sú tisíce divákov. HURÁ! 🙂

Plačem i smejem sa zároveň…Všímam si jednu ženu, čo pomaly búcha do mantinelu. Keď ma zbadá, pridáva na intenzite a rýchlosti. Z poklusu naberám šprint! Všimnú si to aj ďalší, kričia z plných pľúc, revú, tlieskajú, trieskajú do zábran a usmievajú sa.. Vyškerená a so zimomriavkami trielim šprintom ešte 300 metrov do cieľa. Víťazoslavne dvíham ruky a okamžite sadám na zem. Adrenalín sa vyplavuje a kŕč sa ozýva. Predýchavam, úplne hotová kráčam k Pištíkovi, dlho ho objímam a plačem, ešte neviem normálne dýchať. Je koniec. Trasie ma od čarovných pocitov i únavy zároveň. Počujem, ako vyhlasujú moje meno do mikrofónu.

Síce som to nedobehla podľa mojich predstáv, no napriek ťažkostiam, utrpeniu a vďaka prekvapivo silnej psychike povzbudenej ľuďmi a radostne sálajúcou atmosférou som to nevzdala a prešla cieľovou rovinkou! Blažené pocity zápasia s vyčerpaním a bolesťou. Dávam foto so záchranármi, musí byť, záchranár sa nezaprie. Idem sa občerstviť, nadojiť a hlavne sa najesť! Veď asi ¾ preteku som pociťovala hlad :D. Po chvíli sadám k Pištíkovi a trhne mi nohou. Zjajknem, Pištík nohu vystiera, nepomáha to. So zmenou polohy to je ešte horšie a pridáva sa kŕč aj na druhej nohe. „Skús zavolať niekoho zo záchranárov.“ Akonáhle Pištík beží pre pomoc, už sa zvíjam na zemi ako ranený had a celkom slušne aj ziapem. Všíma si to aj blízko sediace dieťa s otcom a jeden z organizátorov. Ani neviem ako, a už ma štyria zo záchrannej služby Cruz Roja zdvíhajú a nakladajú na nosidlá. Slzy od bolesti sa mi tisnú do očí, pulzy asi 300, lýtka stvrdnuté na kosť, dýchanie v turbo otáčkach.

Záchranár hovorí do vysielačky a upokojuje ma. Dosť rýchlo sa ocitám v stane, merajú mi tlak, pulz, saturáciu, zaisťujú žilu a už mi steká infúzia.. Neviem koľkokrát si zanadávam „fucking shit“, ospravedlňujem sa – fakt sa to nedá vydržať. Pištík je pri mne, zhrozene sa díva na moje skrútené prsty a osolené telo. Pot by hľadal márne. Konečne po polhodine trápenia a strašných krutochvíľ prichádza úľava. Nahadzujem úsmev a spoločne s Pištíkom a záchranárkou/vodičkou Alice sa smejeme a kecáme. Počas kŕčov som prešla do hyperventilácie z bolesti, tak čakám, kedy mi odtŕpnu pery. Ako poďakovanie za excelentnú prvú pomoc im nechávam klobásu a vajíčka, ktoré sme dostali v cieli. 😀

Objímam Pištíka a pomaly odchádzame zo Zegamy do hotela a na druhý deň domov. Nohy som mala stuhnuté ešte pár dní, a to už som bežala dlhšie veci. 😀 Problém s ľavou nohou mi pretrval, no dúfam, že presilená šľacha sa zahojí.

Chcem sa poďakovať najmä Slovenskej Skyrunningovej asociácii a Martinovi Kovaľovi, že som sa mohla zúčastniť takého luxusného preteku, ktorým bezpochyby Zegama – Aizkorri je. Dostala som sa naň aj vďaka dobrému umiestneniu v 2 pretekoch na SR: Tatranskej šelme ultra a Vysokohorskom behu cez Klin. Ďakujem Pištíkovi, ktorý je úžasný vždy a vo všetkom.  Ďakujem mojej skvelej rodine. Rovnako i mojim bežeckým parťákom Ďurovi a Tomášovi a nakoniec i všetkým, ktorí držali palce.

Bol to prenádherný pretek s čarovným prostredím, okúzľujúcou a neopakovateľnou atmosférou, bombovými fanúšikmi. Zažila som tam niečo tajomné, čo ma v istom zmysle posunulo vpred – psychicky i fyzicky. Čaro neznámeho pokoja, oázu radosti, lásky, nekonečného šťastia, prílevy dojatia, blaha, pavučinu energie popretkávanú kladnými i zápornými nábojmi.

Nikdy sa netreba vzdávať, treba bojovať, udržať šialené tempo a usmievať sa, kričať! 🙂

Pochopila som a Zegama mi vliala do duše nový príval života. Tento životný okamih spustil obrovskú kotvu hlboko do môjho srdca.

ĎAKUJEM a s pokorou sa hlboko klaniam, ZEGAMA!!! 🙂

 

Lucia Dobrucká