Vysokohorský beh cez KLIN 2017 slovami Lucie Dobruckej

15. september – Cestujem do Vrútok, odkiaľ ma berú priatelia do Račkovej doliny v Západných Tatrách. Pred Pribylinou sa nám zjavuje Kriváň v celej svojej kráse zahalený do prevaľujúcich sa obláčkov. Inverzia i oblaky tesne nad jeho vrcholom vytvárajú čarovnú atmosféru. Úsmev a pokoj do duše mi vlieva i socha „anjela“ pri odbočke z Esperanta, ktorá prikladá prst k perám na znak ticha ukazujúc na tabuľku – hotové umelecké dielo. 🙂

Dorazili sme do ATC. Pocitovo cca 7°C, drkocem zubami i kosťami. 😀 Registrácia, navliekanie dresu so štartovným číslom 44, pokec s bežcami a príprava na štart.

Prásk! Odštartované, beží sa mi parádne, síce chvíľkami sa ozývajú „ťažké nohy“, no rozbieham to. Tempo si strážim, aby som to neprestrelila. Obiehame pracantov s ťažkou technikou a čľapoceme si to nahor v mäkkom blatíčku. Pri odstavených vozidlách horskej záchrannej služby nás povzbudzujú do nadpozemských výkonov :D. Pod Klinom sŕkam 7 kvapiek teplého čaju a cupkám nahor a doprava. Áno, smer Gáborov zadok. Pohľad upriem na vrchol, zmiernim dýchanie a vyplavuje sa otázka: „Pustíš ma dnes?“ Prechádzam do rýchleho kroku, ktorý mi však nevyhovuje, tak opäť cupitám. Kochám še na pohrávajúcu sa hmlu s tatranskou prírodou. Úsek so strminou vykráčam, šetrím sily. Traverz cez potok, Gáborovo sedlo, povzbudzovačky. Usmievam sa, hodím očkom do poľských Tatier – pohľady pre Bohov ma prenesú na chvíľu do svojich tajomstiev a ocitám sa mysľou a očami na tiahnucich sa chodníčkoch do diaľav..to by sa bežalo..:) OK, vraciam sa do reality a bežím dokonalú rovinatú pasáž až pod Klin.

Klesanie do Račkovej doliny, foto: Peťo Janura / janurky.sk

Dobieham 2 bežcov, jednému z nich dochádzajú sily, hádam to prežije ak ho obehnem. Prežíva to, tak sa radšej vzďaľujem, kúsok pod vrcholom obieham i druhého. Driapem ďalej, už len pár metrov. Miško už na mňa kričí, uškrniem sa, tľapneme si na vrchole, sŕknem čaj a už valím dole. Musím sa krotiť, endorfíny pracujú na plné obrátky. S bežcami predvádzame akýsi obiehavací tanec. Nohy ako struny ma ťahajú v podstate automaticky. Račkovo sedlo, posledné pokriky a nastupuje downhill okolo Račkových plies.. Tá SLOBODA!

S úsmevom obskakujem, uhýbam sa, pohrávam sa s korigovaním rýchlosti, hladím skaly navôkol pri zmene smeru – dnes to vychádza dokonale, až neverím, že sa to deje naozaj. Aj opatrnosti však treba. Pod Klinom to už rozbieham naplno, beží sa to samo. 🙂

Asi 2 km od cieľa mi cuká pravým lýtkom a postupuje to za koleno, skoro chytám kŕč, miernim tempo a vyklusávam. Uf, to bolo o chlp. Banujem, že som nevyužila posledné občerstvenie s dúškom čaju. V diaľke už spoznávam rázcestie a usmievam sa. Jedného bežca vraciame späť na správny príchod do cieľa, chvíľkovú pochybnosť, či sa náhodou nezmenilo miesto cieľa sa rýchlo stráca, keď zbadám označenia Slovenskej skyrunningovej asociácie. Nahodím šprint a prebehnem cieľovou rovinkou. Som šťastná, konečne nebola kríza a telo poslúchalo, ako som chcela. Ani sa nestačím vydýchať, utrieť sople a sliny a už vidím kameru pred sebou. 😀 Panebože, to bude vyzerať – trepnem pár nezmyselne na seba nadväzujúcich viet a po skončení interview poznamenám, že rozprávanie do kamery mi moc nejde. Kameraman to však pochopí a pogratuluje k výkonu. Hádžem do seba kofolu a guláš. Rozprávanie sa s bežcami o zážitkoch na trati je príjemné.

Zahľadím sa do doliny a duša ďakuje za sálajúcu radosť z behu. Prezliekam sa do suchého, neviem sa vôbec zohriať a to mám na sebe niekoľko vrstiev. Nasleduje vyhodnotenie, preberanie cien, krátke interview s Maťom Kovaľom i Danicou Božovou a zväčnenie vzácnych momentov fotoaparátom. Zhodnotenie: obhájenie prvenstva z roku 2016 – 1. miesto ženy s časom 02:27:54, zlepšenie času o 8 minút, celkovo 15ta zo 64 bežcov. Na rozlúčku potrasiem Milanovi Lizuchovi pravicou, poďakujem, zakývam zostávajúcim a s hrejivým pokojom odchádzam s dvoma bežcami do Žiliny.

TOP3 v ženskej kategórií, z ľava do prava: Vanda Hošeková (2. miesto), Lucia (1. miesto) a Marína Šlárková (3. miesto)
zdroj: klin.snowski.sk

Opäť to boli preteky, ktoré ma okúzlili svojou náročnosťou i prostredím. Človek si preladí mozgové bunky na tok euforických myšlienok a splynie dušou s prírodou, ktorá nám rozdáva nekonečnú energiu, zadarmo. Cením si tieto chvíľky strávené s podobne rozmýšľajúcimi ľuďmi a pokorne absorbujem čaro prírodných tajov.

No telo si vypýtalo svoju daň a druhý deň si ležím s teplotou 37,6°C v posteli sŕkajúc teplý čaj, píšuc tieto riadky. Možno následok vytrasenia sa na štarte, možno spotená mikina či nasadenie rýchleho tempa trošku za hranice.

Každopádne som vďačná, myšlienky sa stále vznášajú nad Západnými Tatrami, púšťam si hudbu od XX – Together, zatváram oči. Zasnený výraz sa zachytáva do pavučiny pokoja, nadšenia a dojatia.

 

Lucia Dobrucká

Cover fotografia: Peťo Janura / janurky.sk